Až príde čas   Až príde čas rozkrájam lúčmi brieždenia ticho horských lúk a vpletiem ho do vienka úsmevných rán k jagotu rosy striebristej! Až príde ten čas.     Povzdych   Bože môj, len dožič mi, aby som tu svojou prítomnosťou stihol porozdávať aspoň toľko radosti, ako spôsobím smútku, keď raz odídem!     Vatra a plam   Muž si ženu v srdci nosí, tak jak vatra plamom srší. Keď plam páli, ona hreje, v oslepení tieň mu dáva, vše tak vôkol v láske speje!     Žena   Žena, si velikánska pre svoju rodinu a svoj rod, ale nebývaš vždy dosť veľkou tomuto človečenstvu!     Potlesk nečakám   Som s pradivadla Svet, moje skutky plnia javisko pred publikom vlastnej hrude a svedomia. Nečakám na potlesk, vďačný som, ak mi čo len niekto odzdraví!     Niekoho ľúbiť   Po ťarche minulých vekov, pre velerébus krížovky bytia s tajničkou hlavolamov stále bude platiť len jedna jediná formula: vždy niekoho ľúbiť!   Poznaj   Poznaj bydlo svoje, stromy, zem, vedno s vtákmi mraky, vzduch, slnko, blankyt, blikot hviezd.   Poznaj i záľahy vtáčích hniezd, čo koruny stromov košaté krášlia, sťa hruď medaile zo vzácnych kovov.   Poznaj i posolstvá stromov! Od rána po večer ku slnku hľadia a predsa vzpriamené narastú!   Rok dlaní                        Z paže jara vystrie sa dlaň sťa lán chotára až donevidíš, vše i ona účes krotieva, keď vietor vlasy rozduje.   I prsty dlaní sa rozprsknú za nehou prchavou, len pomädliť lásky v tom mája  čase.   V leta páľavách dlane sťa vejár zavejú, otrú kropaj čela. V doznení objatia milencov zahmýria prstokladom po klávesoch romancí leta. Prvé zrnká úrod už krášlia plochú misku dlaní.   Jeseň v ovocie dozrie,   sťa dlaň do mozoľov k zahojeným pľuzgierom. Vše  ťarchavie, prebytok úrod dlaň s dlaňou presýpa, v pokore len poďakovať! Niet takých dlaní, čo prekryjú hýrenie farieb divadla roka.   Zimou dlane zatnú sa v päsť, v strehu byť a nečasu zbraniť. Po listopáde cez prsty sadov previdíš nie iba prázdnotu. Až Vianoce zvoľnia päsť, by dlane mohli hladiť a zopäť sa do vrúcna modlitieb,  k rozjímaniu, k nežnostiam.        Asi život               Razom každý už máme v zlomku času ľudskú súradnicu. A minúty plynú do hodín, mesiace do veku, nemenne, len tam!   Razom z krbu rodiny dohľadieť sladkobôle sveta. Len veriť si, nepostáť a pri zakopnutiach rýchlo vstávať. A skoro pohľadať si ľúbosť!       Koncom roka        Vy stupajou zašliapané listy jesene komu ste kývali? Láskam jari, ťarchavému letu, úrodám vábnym? My dnes len civieme rieďou stromovia!   Vás stromov koruny listopád o haliere obral, zmnožil beznádej, niet opôr snívaniam! Sme bezmocní pred všemocnou regulou zvanou čas.     Vydretá minca     Kôrka chlebíka učila ma chuti, po pľuhavom nečase vážim si úsmev dňa a sny nocí.   Tiaž kolies leští koľajnicu a lopoty znoj čelo strbliece. I drevo stromov hustne na planej pôde a ani zrod žitia nie je bezbolestný!   Len potiaž, drina a pot sú splátkou daní bytiu a tie možno splácať len mincou vydretou! V dlhu dlho Komusi za tento život neradno byť v nevďaku!       Tváre                  Tváre ľudské, vy rôzne rovnaké a rovnako rôzne. Tváre, pohľadmi lásky, šťastím sršiace, ale i planúce zlobou!   Tváre v zamysleniach razom ste obraz vlastnej duše. Tváre ste i kalendárom, keď vek vráskou spláca krasotu starien a starcov.   Tvár ľudská,  niet v umení nad tvoj skvost, čo v pradávne vypadol z obrazu podobizne prvého Portrétistu.       Domov         V cudzote cudzej, v osameniach očím na obzoroch podpisy hôr kraja zrodu.   Stačí ak zrak pobadá čo i len jeho pár slabík, či prostulinký monogram!   V cudzote horkastej, pri osameniach viem, ako sladký je mi domov a čím som v ňom sebe sám!