Linda Tomaščíková

 
O náhodách, ktoré neexistujú

Jeden deň, jedna chvíľa, jeden zmenený život. Tak to neskôr Linda opísala svojmu chlapcovi s  kučeravými vlasmi a pekným úsmevom.

Lebo život sa nám skrátka nedeje. Nasleduje nás.

Bol piatok, posledný v mesiaci november. Linda sa pomaly vliekla do školy, pretože v hustej fujavici sa inak nedalo. Zimu mala rada, zbožňovala ju, ale v momente, ako sa jej sneh dostal pod teplý šál a oblizol jej krk, takmer vyskočila z kože.

Cestou po parkovisku vytrvalo žmúrila oči, sem-tam prebehla pohľadom po okoloidúcich. Sledovala vodičov áut ako v treskúcej zime behajú škrabkami po zamrznutých sklách a k nohám im padajú chumáče ľadu. Napriek tomu im závidela, pretože na rozdiel od nej o chvíľu nasadnú do vyhriateho auta, kým sa ona musí brodiť víchricou každý deň. Nuž
a od zastávky to bol veru kus. Pritiahla si šál a zrýchlila krok.

Potom to zbadala.

Vo chvíli, ako zamierila do úzkej uličky pre chodcov si na zemi všimla niečo, čo nápadne pripomínalo peniaze. Jasné, že to boli peniaze. Modrá bankovka sa črtala pod slabým popraškom snehu, dvadsať eur ležalo len tak, akoby si ich nikto predtým nevšimol. Linda bola rozhodnutá už v predstihu: Obísť ich a celý deň sa presviedčať, že šlo o papier od žuvačky. Ako vtedy, pred pár rokmi.

Napriek tomu zastala a z bezpečnej vzdialenosti na ne hľadela.

Celé to trvalo nanajvýš päť sekúnd, keď si všimla chlapca v hrubej veste a kapucni natiahnutej na hlave. Kráčal oproti nej. Vyzeral ako typický teplákový frajer, ktorému hrá v ušiach výlučne rapová hudba. Zastal, pozrel na Lindu, na bankovku a opäť na ňu. Bola
to chvíľa, pri ktorej slová neznamenali nič, lebo pohľad hovoril za všetko. Linda vedela,
čo vedel on. A taktiež vedela, čo vedeli obaja.

Chlapec si strčil ruky do vreciek a kývol na peniaze. Obaja postávali ako dva supy
nad kusom mäsa. „Mali by sme ich vziať, kým nepremoknú na kašu.“

Pamätaj, je to len papier od žuvačky, pomyslela si. Bol to však zúfalý pokus presvedčiť samu seba, zúfalejší než táto situácia, preto len pokrčila plecami a ďalej mlčala.

Chlapec sa zohol, zodvihol bankovku a opatrne z nej vyprášil sneh. „Nevyzerá, že by tu ležala dlho,“ poobzeral sa po uličke. „Možno desať minút. Sneh ju úplne nezakryl.“

Desať minúť však znamenalo dosť času, aby si ju všimol niekto iný.

„Na polovicu?“ vybral si z uší slúchadlá a usmial sa na Lindu. Bol to pekný úsmev.

Nadýchla sa, potom pomaly prikývla. „Dobre,“ bola jej prvá odpoveď.

Spolu prešli naprieč parkoviskom k najbližšej trafike. Nikto ich nechytil, nikto ich nesledoval, ľudia prechádzali okolo a tvárili sa celkom ľahostajne.

Peniaze rozmenili a každý z nich si vzal desať eur. Chvíľu stáli pred obchodom a užívali si rýchlo zarobené bohatstvo, každý vlastným spôsobom. Linda svoj podiel nervózne stáčala
do tenkej trubičky a následne vyrovnávala. Čudný pocit, akoby ju mal čochvíľa niekto odhaliť a celému svetu ukázať, že je zlodejka.

Chlapec na ňu uprel všímavý pohľad. „Hryzie ťa svedomie,“ pokojne skonštatoval.

Linda odvrátila zrak a zahľadela sa na parkovisko. Stála bez pohybu, lebo ak by mala niečo urobiť, vytrhla by chlapcovi peniaze z ruky a zahrabala ich späť na miesto, kde ich našli. Možno to znie prehnane, no zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. V chlapcovi videla svojho spolupáchateľa a čakala na moment, kedy sa spoza rohu vyrúti policajné auto
so zapnutým majákom.

Šialené.

„Raz som pri stánku s potravinami našla sto korún a nevzala som ich,“ povedala. „Neskôr som z toho mala zlý pocit. Napadlo mi, že som spravila chybu a jednoducho ich mala zobrať,“ odvážila sa pozrieť na chlapca. Medzitým si stiahol kapucňu a odhalil hnedé kučeravé vlasy. „Teraz mám zlý pocit z toho, že som to urobila.“

Pomaly prikývol a chvíľu premýšľal. Napokon spolu vykročili ku škole.

Počas toho všetkého si Linda uvedomila, že tento teplákový frajer sa javil ako bystrý chlapec s príjemným hlasom a pekným úsmevom. Kým rozprával, Linda si spomenula
na jeden z jej obľúbených výrokov Nikdy never tomu, čo vidíš, veď aj cukor sa podobá na soľ. Každou jednou vetou sa cítila čoraz lepšie.

„Skús sa na to pozrieť z iného konca. Keď si vtedy našla peniaze a nechala ich tam ležať, možno si tým pomohla niekomu ďalšiemu. Komusi, kto ich potreboval viac než ty.“

Linda prikývla. Dávalo to zmysel.

„No a dnes,“ pokračoval chlapec, „vyššie sily zariadili, aby si tento raz vzala peniaze ty.“

Vyššie sily? Linda sa zamračila, ale nespýtala sa, čo tým myslel.

 „Myslím, že všetko v živote sa deje z určitého dôvodu,“ začal opatrne. „Slovo náhoda pomenúva neexistujúci jav.“

„Takže filozof,“ povedala.

Chlapec sa srdečne zasmial a opäť si natiahol kapucňu. „Tak čo, lepšie?“

Prikývla, pričom mu venovala jeden zo svojich najlepších úsmevov. Do zvonenia zostávalo pár minút, ale vtedy si uvedomila, že omnoho radšej by zvyšok dňa strávila
so svojím novým kamarátom, ktorého viac zrejme neuvidí.

Pred školou sa rozlúčili. Rýchlo, neohrabane, akoby to ani nebola celkom rozlúčka. Mohol sa ma aspoň spýtať na meno. S touto myšlienkou odišla do triedy.

Poobede naskočila do trolejbusu a zviezla sa do centra mesta. Medzitým začalo opäť snežiť, jemné vločky sa roztápali skôr, ako dopadli Linde na kabát.

Pred odchodom autobusu jej zostal nejaký čas, preto zamierila do vyhriateho nákupného centra.  Cestou do jej obľúbeného kníhkupectva si stiahla rukavice a rozviazala šál.

Trpezlivo prechádzala popri policiach a študovala názvy kníh. Občas nejakú vytiahla a prezrela si stručný obsah.

Vtedy ju zbadala.

S búšiacim srdcom podišla ku knihe, ktorú dlhý čas zúfalo hľadala a zakaždým bezvýsledne. Šlo o pokračovanie jej obľúbenej knihy spomedzi všetkých, ktoré dosiaľ čítala. Výtlačok bol v českom jazyku a bol iba jeden. Obrátila knihu a pozrela na cenu. Stála desať eur. Sadla si na mäkké kreslo pri polici. Takmer sa jej podlomili kolená.

S úžasom pomyslela na chlapca, na jeho slová a peniaze vo svojej bunde.

Všetko v živote sa deje z určitého dôvodu.

Úžas. To je to, čo Linda cítila.

Keď vyšla z kníhkupectva, skryla si knihu pod kabát a pritisla ku telu.

O dnešnom zázraku nikomu nepovedala. Teda, ak nerátame Lindinho chlapca, toho istého, ktorý ju v ten deň našiel nerozhodne postávať nad peniazmi.

Lebo život sa nám skrátka nedeje.