3. miesto v žánri Poézia II. kategória - nad 20 rokov   Miriam Mikulková   Rada by som ti povedala   O dievčati a chorom psovi, ktorého čakala ešte dlho po tom, ako zo dňa na deň zmizol.   O snoch v ktorých ho stále hľadala.   Nemôžem. Veď čo ak ucítiš môj strach? Že chcem, že musím, lebo priesvitnieš.   Aj to by som ti povedala, že už dávno viem kto mu vtedy pomohol, oci.   Z času na čas   Počujem praskať švy. Cval koní ženúcich sa za slobodou, erdžanie  a dupot neskrotených kopýt.   Rúcajú ohrady plachých zím, divoké, mocné.   Netuším , či ich zastavím.   Prečo   Zrádzaš nás neverou rovnako ako vlastný život. Dymová clona, pach spálených úst.   A každá ďalšia cigareta zatĺka rakvu bielym klincom.   Mlčky sa prizerám s túžbou ujsť.       Do rána umrú všetky kvety   Veriť ľuďom je zvláštna droga. Šňupem a zabúdam ako zabíja.   Vdýchnutá bolesť, keď skosia stonky levandule.   Že už nič nevonia.   Vtedy   Nič sme si nesľúbili to iba božie mlyny mleli, kým každý dúfal v nekonečno sám. A potom som zabudla dýchať, hľadieť na kvety, tíšiť včely.   Byť silná navzdory žihadlám.   Bez strachu   Raz zasvieti v tuneli hviezda a moja duša sa vráti domov.   S pokorou V tichu Zmierená   Ľahučká Voľná Častica univerza.