2. miesto v žánri Próza I. kategória - do 20 rokov

Vybehnem z bloku zahalená tenkým svetríkom. Na chvíľu sa zastavím s kabelou na pleci a nasajem vôňu rozkvitnutého orgovánu do seba. Roztvorím oči dokorán. Môj obľúbený ker je vysoký dva metre a skrášľuje naše okolie. Vždy sa naň musím dívať. Jeho vôňa ma dokáže opantať väčšmi ako teplý deň. Vedľa neho myslím na samé príjemné veci a negatívne myšlienky mi vôbec neprídu na um. Je to čarovné.

Z rozčarovania ma vyruší čas. Náhodou si naň spomeniem. Posunie ma dopredu po chodníku. Nohy kladiem pred seba a smerujem na zastávku. Príroda sa kúpe v slnečných lúčoch. Ľudskú radosť z krásneho počasia je cítiť priam hmatateľne. Čo s nami dokáže urobiť slnko štekliace nás na nahej pokožke.

Môj autobus zastaví a počká, kým doň nastúpia cestujúci. Predné miesto vedľa okna je obsadené. Cudzincovi nevidím do tváre, preto si k nemu prisadnem. Pozerám sa cez špinavé okno na autá zamorujúce prostredie. Vtom vedľa sediacemu človeku zazvoní telefón.

„Prosím?“ zdvihne ho k uchu. Je to dospievajúca dievčina v tinedžerskom veku s dlhými ryšavými vlasmi. Odpudzuje ma jej hrubá bunda. Nie je jej horúco? Mám chuť zhodiť zo seba svetrík a pobehovať po svete vo farebnom tričku na ramienka. Pri pohľade na ňu sa roztápam ako čokoládová zmrzlina kupovaná u zmrzlinára na rohu.

„Čo tak zízaš?“ sykne na mňa. Má uhrančivý pohľad. Na milisekundu postrehnem farbu jej očí, no hneď sa mi ten obraz stratí spod viečok. Odvrátim od nej tvár na druhú stranu.

„Na nič,“ precedím pomedzi zuby. Veselý deň mi pokazí pochmúrna nálada tejto osôbky. Prenesie ju na mňa, akoby to bol mor. Viac sa ku mne neozýva, ani ja k nej.

Čaká ma ešte dlhá cesta. Vytiahnem slúchadlá z nohavíc a zastoknem si ich do uší. Pustím si rezké piesne. Prstami si poklepávam do rytmu a myslím na diskotéky. Texty pesničiek mi samé naskakujú v mysli. Posunkom pier si pospevujem so speváčkami a spevákmi. Privriem oči a uvoľním sa. Nemusím byť v kŕči. Dievčina mi neublíži, školský deň mám úspešne za sebou. Predo mnou leží voľný víkend. Stresy sú tento týždeň za mnou. Tak prečo mám neoblomný pocit deja vú? Akoby sa niečo malo stáť. Snažím sa tieto pocity zatlačiť do kúta. Nechcú odísť a stále blikajú ako varovné signály.

Všímam si ľudí okolo seba. Väčšina z nich sú mladí študenti. Akurát sa končí škola, preto sa každý ponáhľa domov. Hlučne sa zhovárajú a neberú ohľad na ostatných cestujúcich. Počujem ich dokonca aj cez prenikavú hudbu. Divím sa, že ma to dievča doposiaľ neupozornilo na hlasitosť muziky.

Pristaví sa pri nás postarší urastený chlap. Netuším, čo od nás chce. Dievča sa zúrivo hrabe v ruksaku a niečo v ňom hľadá. Pokrčím plecami a naďalej ignorujem muža vedľa mňa. Možnože je to jej známy a niečo mu chce dať. Premeriam si ho. Vyzerá ako bežný priemerný chlap, akých vídať denne na každom kroku. Rifle sú mu trochu voľné, zato tričko má prilepené k hrudníku. Je mu dosť obtiahnuté. Neprekáža mi to. Chvalabohu, pod tričkom sa mu nečrtá pivné bruško.

Muž mi poklepe po pleci. Prevrátim očami. Čo odo mňa môže chcieť? Zložím si slúchadlo dole a nastražím ucho.

„Slečna, poprosím si váš cestovný doklad. Som kontrolór cestovných lístkov.“

Vyvalím hnedé okále. Zaspätkujem, neviem čo robiť. Siahnem do vrecka nohavíc po lístok. Nie je tam! Okamžite vsuniem ruku do kabely a prekutrávam ju. Na čelo mi vyskočí zopár kvapiek potu. Bože, to je hanba. Ja nemám lístok. Pravdepodobne som ho stratila, alebo ho vôbec neoznačila. Kontrolór sa ma pýta na rôzne otázky ohľadom zamestnania mojich rodičov. Musím mu predložiť občiansky preukaz. Opíše si z neho rodné číslo a vloží mi pokutový blok do dlane. Pohrozí mi ukazovákom, aby sa to viackrát neopakovalo. Musím vystúpiť z mestskej hromadnej dopravy o zastávku skôr. Vzdychnem si. Je to moja chyba a nezodpovednosť.

Sklesnuto kráčam po námestí s nosom prilepeným k pokute. Tridsať eur ma stojí táto jazda. Nemám rada čiernych pasažierov, ale toto bolo omylom. Prvýkrát v živote jazdím načierno a akurát vtedy príde revízia.

Vsuniem pokutu do kabely. Nepotrebujem ju dokonca stratiť. Mamina nebude zo mňa dvakrát nadšená. Tridsať eur nie je tridsať centov. Za toto ma pokarhá. Nie domácim väzením, či slovnými urážkami. Budem si to musieť uhradiť z úspor. Šetrím si peniaze do ružového prasiatka. Už je temer plné drobných centov. Chcela som ho rozbiť na Vianoce. Škoda, tešila som sa, ako z toho pokúpim rodičom darčeky. Síce nedávno boli tieto sviatky, ale musela som začínať znova od nuly.

Konečne dorazím na miesto. Potrebujem čiernu bavlnku na obraz. Presne dnes mi došla. Cez víkend by som ho rada dokončila a dala ho zarámovať. Stláčam kľučku galantérií, trhám ňou, no dvere sa nie a nie otvoriť. Odstúpim odo dverí a všimnem si malý biely papierik. Potichu si ho prečítam: Galantéria BATL je z technických príčin zatvorená. Zaujúkam. Prečo práve dnes? Kebyže je pondelok, zajtra by som sem opäť zbehla. Nemôžem si obmieňať farby, ako sa mi zachce. Keď je určená čierna bavlnka číslo tri, musím používať len túto.

So sklonenou hlavou odchádzam preč. Sivé mračná skryjú vysmiate slniečko. Studené kvapky dopadnú na svetrík. Okuliare zahalí jemný dážď. Dnešný deň nevyšiel presne podľa mojich predstáv. Modrý dáždnik leží v mojej izbe na stole. Cez ten najväčší dážď sa schovám do jednej pekárničky. Pozdraví ma milá predavačka. Pár blonďavých prameňov jej padá do tváre nezopnutých v čiernom štipci. Drobné vrásky jej lemujú zelené oči. Nechcem byť nevľúdna a postávať tu ako svieca. Vytiahnem peňaženku a kúpim si lekvárovú šatôčku s pomarančovým džúsom v papierovej škatuľke. Posadím sa na voľnú stoličku. V kabele mám knihu. Vyberiem ju a začítam sa do nej. Rozomieľam lístkové cesto v ústach a vychutnávam si príbeh vložený medzi riadkami knihy.

Po dojedení a napití sa ukradomky pozriem von zafúľaným oknom. Jarná prehánka prefrčala cez mesto a dala napiť kvietkom a hline. Odzdravím predavačke. Príde mi jej trochu ľúto. Veľa zákazníkov sem nechodí na pečivo. Aspoň ju tá práca baví, vkuse sa usmievala mojím smerom.

Tento krát si lístok poctivo zadovážim. Nastúpim do autobusu a opriem si hlavu o sklo. Privriem na sekundu oči a nechám sa ukolísať monotónnosťou autobusu.

Prebudím sa až na konečnej zastávke. Prespala som celú cestu! Ovládam sa, ináč použijem vulgárny slovník. Bývam o tri zastávky ďalej. Nebudem si opäť kupovať lístok a rozhadzovať peniaze. Pevne uchopím rúčky kabely a vyberiem sa skratkou pešo cez pole. Neuvedomila som si hroznú skutočnosť. Pole je celé zablatené. Namosúrená z vlastnej hlúposti som cezeň šla.

Pred vchodovými dverami zistím zabudnutie kľúčov. Oči prevrátim stĺpkom a zhlboka dýcham. Krv sa mi valí cez roztiahnuté cievy. Dnešný deň je na šľak trafenie. Zúrivo zazvoním na náš zvonček. Mamina mi otvorí dvere. Ani sa neunúvam počkať na výťah. Vyšliapem tých pár schodov na tretie poschodie. Ledabolo hodím špinavé tenisky do vane a ofučaná ťažko zasadnem za stôl.

„Čo sa ti stalo, Kajka?“ mamina sa zatvári ustarostene. Vlhké ruky od utierania riadu si utrie do utierky a prisadne si ku mne. Odhrnie mi hustú ofinu z čela a zastokne ju za ucho.

„Ani netušíš koľko zlých vecí sa mi dnes stalo...“

„Neber si to k srdcu,“ skočí mi do reči a chlácholí môj hnev. „Moja, musia byť aj zlé dni, aby sme si vážili tie dobré. Ináč by sme sa nikdy nenaučili poďakovať Bohu za skvelé dni.“

Mamkine slová o kresťanstve ma dožerú. Prudko sa postavím od stola a tresknem dverami od izby. Zachvejú sa v pántoch. Nikdy vo mne nekolovalo toľko zlosti, ako v tom momente. Musím sa niečím rozptýliť, ináč vybuchnem a zrovnám to tu. Zastoknem si slúchadlá do uší a pustím si In this moment na plné pecky. Netuším, prečo ma v poslednej dobe nespútane opantá hnev. Obkrúti sa okolo mňa a drží sa ako kliešť. Prenasleduje ma, dokým nenapočítam do desiatich, alebo to inak neskrotím.

Niekto mi zaklope na dvere. Viem, že je to mamka. Strhnem si obe drôt. Zabodnem do nej hnedé kukadlá a nahodím nečitateľný výraz. Prisadne si na posteľ a pohladí ma po chrbte dlane.

„Čo sa deje?“

„Nič...“

Nakloní hlavu. Pár pramienkov jej spadne do tváre. „Mne to môžeš povedať.

„Nič sa nedeje!“ skríknem. Mamina ostane zarazená. Nevie mi na to nič povedať. Radšej sa stiahne do ulity. Teda do obývačky k rozčítanej knihe od Steelovej. Jedna moja časť by sa najradšej dotkla maminho pleca a ospravedlnila za neovládateľný prúd hnevu, no druhá polovica, zúrivá a drsná prevažuje nad tou „dobrou“.

S telefónom v ruke sa premiestnim k stolu. Vytiahnem farbičky a začnem si hocičo čmárať po kancelárskom papieri. Už je to na mňa pomerne veľa. Chcem sa usmievať a tešiť sa z každého dňa... Ibaže stres z monitoru, prijímacích skúšok a novej školy ma priveľmi stresuje. Dnešný deň som si chcela po dlhšej dobe užiť. Nestalo sa tak. Sedím tu ako kôpka nešťastia netušiac prečo. Možnože je to tým stresom.