Silvia Budayová

Pomsta

Nie som jednou z tých, ktoré budú čakať, kým sa pre ne muž rozhodne. Sadne si so svojou ženou doma alebo s milenkou na hotelovej posteli a stručne, len s chatrnými emóciami jej vysvetlí, že sa objavila iná, ktorá stojí za hriech a ktorá by v podstate mohla zaujať jej miesto v plnom rozsahu. Nie, taká naozaj nie som. Ale Roman bol muž, vďaka ktorému som strávila pol roka na psychiatrickom oddelení na hlavnej ulici v meste, pchala do seba antidepresíva a v rámci hlasov, ktoré vanuli z každej strany, sa pokúšala samu seba presvedčiť o pravdivosti slov, ktoré hlásali. Všetko bude zasa dobré.

Roman, to bol presne ten typ muža, ktorého možno pokladať za lásku svojho života, dokonca aj za tých okolností, že sa hrany vašich radikálnych názorov a presvedčení po neveselom rozchode postupom času otupia a zostane len holá logika. V mojom a Romanovom tajnom neprípustnom vzťahu, ktorý bol všetkými „zasvätenými“ zatracovaný a preklínaný, bolo tej logiky skutočne pramálo. Raz si hore, raz si dole, raz si dobrý, inokedy zlý, život je koleso...

Intrigy boli vždy korením medziľudských a predovšetkým kolegiálnych vzťahov. Každý chce byť najlepší, každý chce byť prvý, každý chce byť krásny. Za každú cenu.

***

Keď som po roku odchádzala z jeho reštaurácie s čašníckou uniformou narýchlo nahádzanou do igelitovej tašky, nikto nesmútil. Roman, ako vždy, sedel vo svojej kancelárii a už dlhú dobu ma preklínal. Poznáte to, intrigy boli vždy korením...

Keď som vtedy mladá a neskúsená odchádzala zo svojho rodného mesta, v očiach som mala svetlo v podobe naivných očakávaní a myseľ otvorenú novým možnostiam. Katastroficky znejúce klišé. Vrátila som sa odtiaľ ako zbitý pes. Vyzerala som zle, svetlo v mojich očiach vyhaslo a v mojej duši bolo zúfalé prázdno. Na niekoľko mesiacov som zostala bez práce, bez vplyvov vonkajšieho okolia s výnimkou psychológa, ktorý sa vo mne snažil znovu prebudiť život. V byte som zakryla všetky zrkadlá, pretože pri pohľade na seba som sa cítila ešte horšie. Nič zo mňa nezostalo, nič z toho pôvodného, čím som vždy bola. Neustále ma prepadávali neveselé spomienky na facky, ktoré som v tomto meste od života dostala.

Nikdy ma žiaden chlap nebránil. Vlastne som to od žiadneho ani nečakala. Len od Romana. Márne.

***

O štyri roky neskôr, dnes, som niekde celkom inde. Ani sama neviem, ako sa mi podarilo poskladať tento život nanovo tak, aby miesta, ktoré boli rozbité na márne kúsky, takmer nebolo vidieť. Pracujem, študujem a postupom času prichádzam na veľké životné pravdy zakorenené v slovách, skutkoch a situáciách.

Človek je vždy, keď zahne pred minulosťou za prvý roh, presvedčený o tom, že jej navždy utiekol a ona sa nikdy nevráti. Nevráti v podobe spomienok, predmetov, či dokonca ľudí. Po štyroch rokoch, dvoch mesiacoch a troch dňoch mi prišla do emailovej schránky. Predpokladala som, že ho už nikdy neuvidím a že sme sa už navždy jeden druhému stratili. V tú jeseň pred štyrmi rokmi, bolo to 6. októbra, mi stručne oznámil, že zostane so svojou ženou a nechal ma odísť. To je ten moment, o ktorom až teraz viem, že bol v mojom a jeho vzťahu zásadným. 

Zmizla si z povrchu zemského. Nevieš si predstaviť, ako dlho som ťa hľadal... Naposledy si bola celá v čiernom. Na ten obraz nikdy nezabudnem.

Kúsok po kúsku, deň po dni, dávala som sa dohromady, svoje spomienky, svoju telesnú schránku a prázdno som sa snažila vykryť činnosťami, ktoré nemali bohvieaký veľký význam, ale aspoň to tak nebolelo. Vypratala som pivnicu na znak toho, že staré veci sú zlé veci a premaľovala svoju izbu na prvom poschodí u starých rodičov z modrej na žlto. V modrej som prežila prvé, najhoršie dni. Budila som sa uprostred noci mokrá ako myš, s pocitom zdesenia nad tým, že život s vami dokáže zatočiť podľa svojho chorého uváženia bez akéhokoľvek logického vysvetlenia. Prišla som o muža, ktorého som milovala, o veľkého muža, ktorý mi dal najavo, že pre neho nie som dosť dobrá, prišla som o prácu a o možnosť začať študovať. Kvôli tomu, že som vo dne i v noci pracovala u neho.

***

„Môžem ísť na obed, šéfka?“

Bez ohľadu na to, z koho úst vyšla, tú otázku som milovala. Sedela som na recepcii vo svojich nových, hriešne drahých šatách a lodičkách, v ktorých ma boleli nohy. A práve vyťukávala heslo na klávesnici do svojej e-mailovej schránky.

„Áno, môžeš.“

Nemohol som byť s tebou. Nemohol som ti dať to, čo chcem teraz. Chcem ti dať všetko. Chcem, aby si ma spoznala. Dokážem milovať ako blázon.

Zatmelo sa mi pred očami, ale len na chvíľu. Pomsta je niečo, čo si môžete vychutnávať tak dlho, ako len chcete. Ale len v prípade, že už nie ste tým naivným mladým dievčatkom, ktoré nepozná svet. Vždy som prezentovala názor, že zmeny sú najhoršou predstavou budúcnosti. A dnes prichádzam na to, že ich vlastne milujem. Vyprchalo zo mňa všetko. Pamätám si, že keď som sa vrátila z toho mesta, vybehla som na vysoký vrch vzadu za mestom a vykričala všetok svoj hnev niekam do diaľav. Spolu s ním odišli aj posledné zvyšky môjho detstva.

Štyri roky sme s Romanom žili vo svojich paralelných svetoch, v tých, ktoré sa počas tej dlhej doby ani raz nestretli. Keď som opustila jeho synovca, teda vzťah, ktorý som si vybudovala len kvôli tomu, aby Roman žiarlil, zmizla som. Tak ako to už býva, postavila som si svoju novú pevnosť. Bola pevná a nedobytná.

Viem, že som ti ublížil. Viem, že som si vybral zlú ženu. S tebou by som bol určite šťastný. Odpusť mi, že som uveril tým intrigám.

Rýpať sa v minulosti bol kedysi štýl toho mladého vystrašeného dievčaťa, ktoré bolo v tomto svete celkom samo, nie môj. Láska je len láska. Áno, Roman bol láskou na celý život, lenže nikto nikdy nepovedal, že to znamená, že sme si súdení. Prídu nové lásky, noví milenci, nové príležitosti na intímne zblíženia. Možno s mužmi, ktorí si to zaslúžia viac ako on.

Zaspávam s tebou, prebúdzam sa s tebou, tvoju tvár vidím všade, si mojou nočnou morou. Tak už, prosím ťa, odpovedz.

Uchlipla som si z horkej kávy, narúžovala pery, skontrolovala svoj obraz v zrkadle na toalete a vrátila sa k počítaču. Vyzerala som dobre a aj som sa tak cítila. Pomsta je ako šťavnaté jablko. Keď ho nahryznete, v prvom momente vám stuhne sánka od toľkej kyslej chuti. A čím viac doň hryziete, tým viac ste presvedčený o tom, že to jablko nie je až také kyslé, že jeho chuť je vlastne celkom príjemná a sladká. A tak som na klávesnici, predtým, ako som klikla na možnosť odoslať, vyťukala niekoľko písmen.

Každému sa jedného dňa všetko vráti, Romanko. Nech sa ti darí.